Tak opäť som tu s pokračovaním môjho príbehu. Tí, čo čítali prvú časť vedia, ako sa vyvíjal môj neplánovaný večer, resp. noc. Zostal som v bare sám s s barmanom Jankom, s ktorým som sa zoznámil len pred malou chvíľou. Po odchode posledných zákazníkov si Janko sadol vedľa mňa k barovému pultu a pokračovali v našom načatom rozhovore. Bavili sme sa o strednej škole, ktorú sme mali rovnakú a náš rozhovor sa samovoľne prehúpol do osobného života. Kecali sme o rodine, priateľoch a tak. Dozvedel som sa, že Janko je jedináčik, ako ja, že vo svojom meste si po skončení strednej školy nemohol nájsť prácu, do zahraničia ho to veľmi nelákalo a tak si našiel job v tomto hotelovom bare, kde pracuje necelé 3 mesiace a vraj je s týmto miestom celkom spokojný. Doma ho to s rodičmi v jednej domácnosti už nebavilo a tak je rád, že v tejto práci má aj ubytovanie. Býva na prvom poschodí sám v jednej izbe pre personál a nesťažuje si. Vraj tu v meste veľa známych nemá a tak ak má v práci voľno, občas chodieva na víkendy domov. Bolo mi v Jankovej spoločnosti veľmi príjemne, keďsom sa zrazu pozrel na hodinky a zistil, že je už 15 minút po záverečnej. Jankovi to zjavne hlavou nevŕtalo. „Je už štvrť na štyri a otvorené je tu iba do tretej, pokiaľ som dobre videl. Asi by som už mal zaplatiť a pomaly sa pobrať. Čašníci väčšinou nemajú v láske zákazníkov, ktorí vysedávajú v podniku po záverečnej.“ Povedal som Jankovi a čakal na jeho reakciu. „Ty predsa niesi žiadny zákazník, sme už predsa niečo jako kamaráti a som rád, že si mám s kým pokecať“ odpovedal mi Janko a hneď odskočil za bar a nalial sebe aj mne ešte jeden drink. „To je na účet podniku“ povedal so širokým úsmevom a podával mi pohár s drinkom. „Ďakujem, si milý.“ Odpovedal som a tiež som mu daroval úsmev. Janko si opäť prisadol ku mne. Chvíľku sme len tak sedeli a počúvali teraz už stíšenú hudbu. Po chvíli sa ma Janko opýtal: „Ak sa smiem opýtať, jako to, že si ubytovaný tu v hoteli, keď si odtiaľto?“ Na chvíľu som zamrzol a nevedel, čo mu mám odpovedať, no ako vždy som sa vynašiel: „Vieš, prišiel sem jeden známy, potreboval niekde prespať, má tu vraj nejaké povinnosti, tak som mu pomohol nájsť ubytovanie a aby nebol sám, robil som mu spoločnosť.“ „Aha, už chápem tú fľašu vína“ S úsmevom dodal Janko. „Hej, mali sme chuť niečo si vypiť a pokecať, ale nemali sme vývrtku. Ostatné už vieš.“ prehodil som. „A ten tvoj kamarát už spí?“ opýtal sa Janko. Teraz som už ozaj nevedel, čo mu mám odpovedať, nechcel som ho totálne ťahať za nos. „Nie, vraj sa doma stalo niečo vážne, tak musel narýchlo odísť a mne sa už teraz v noci nechcelo ísť domov, tak som si povedal, že prespím tu, veď izba je už aj tak zaplatená.“

Snažil som sa čo najpresvedčivejšie odpovedať. Myslím, že Janko tomu uveril tak na 80%, aspoň z jeho výrazu v tvári som to tak pozoroval. „Máš tam prosím Ťa nejaké cigarety?“ opýtal som sa Janka, pretože som si chcel zapáliť a zistil som, že moja krabička je už prázdna. „Bohužiaľ cigarety nemáme žiadne, ale ja mám ešte takmer celý balíček, tak si kľudne zober z mojich“ ponúkal ma Janko. „Ale nie, to si nemôžem dovoliť, už si ma predsa pozval na drink“ odpovedal som. Janko len pokrútil hlavou, zadíval sa mi do očí, vytiahol so svojej krabičky cigaretu a doslova mi ju strčil do úst, na čo som ja ani nestihol zareagovať a hneď mi ju pripálil. Pritom sa mi nenápadne, ale určite zámerne jemne dotkol brady svojou jemnou rukou. „A je po probléme.“ Povedal Janko, na čo som sa ja iba usmial a povedal niečo v tom zmysle, že ďakujem. Janko si zapálil tiež a opäť nastalo chvíľkové ticho, ale v tej chvíli mi to nepripadalo ani nejak trápne. Proste sme len tak sedeli, popíjali a pofajčievali. Zrazu sa Janko postavil a povedal, že si ešte musí spočítať tržbu, aleže to bude trvať len chvíľu a bude sa mi opäť venovať. Tak som zostal sedieť za barom sám a počúval hudbu. Začal som pociťovať únavu a práve, keď si Janko prisadal ku mne som hlboko zívol. Janko sa ma opýtal, či som už unavený a ak chcem, tak to tu zabalíme, no ja som povedal, že sa tu cítim príjemne a na spánok bude času dosť. „Ak chceš, tak môžme ešte posedieť a pokecať u mňa na izbe. Je to tam predsa len pohodlnejšie, než na týchto barových stoličkách.“ navrhol. Nečakal som takúto ponuku, ale neodmietol som a tak Janko pozhasínal svetlá, vypol hudbu, vzal fľašu, ja som vzal naše poháre a šli sme k nemu do izby. Než sme tam došli upozorňoval ma, že tam nemá bohvieaký poriadok, nech si to nevšímam. Odpovedal som, že je to v pohode, že ja tiež niesom žiadny puntičkár a u mňa to občas vyzerá jako po výbuchu. V celkom dobrej nálade sme teda dorazili do Jankovej izby na prvom poschodí. Povedal mi, nech si urobím pohodlie a nech sa cítim ako doma.. V izbe nebolo veľa nábytku. Jeden konferenčný stolík, dve kreslá, v ktorých ležalo akési oblečenie, dvojitá posteľ, vedľa ktorej boli dve nočné lampy. K izbe patril aj balkón a v malej predsieni bola vstavaná skriňa a dvere do kúpelne, kde Janko po našom príchode na chvíľku zmizol. Posadil som sa na posteľ a čakal, až vyjde z kúpelne. Všade dookola bolo úplné ticho. Zrazu Janko vyšiel z kúpelne a keď som ho zbadal, takmer mi vyskočili oči z jamiek. Mal na sebe len čierne slipy a v rukách niesol nohavice, košeľu a kravatu, čo mal doteraz na sebe. „Prepáč, že ti tu takto pobehujem len v slipoch, ale chcem na seba hodiť niečo pohodlnejšie, v tom oblečení z práce sa necítim dobre.“ Ospravedlňoval sa Janko. „To je v pohode, kľudne sa prezleč.“ Odpovedal som mu a predstieral som, že si ho nevšímam, aj keď nemôžem povedať, že sa mi nepáčil. Janko si na seba hodil voľné džíny a triko a sadol si vedľa mňa na posteľ. Vzali sme si poháre zo stola, naliali si a pripili, pričom sme sa vzáomne dívali do očí. Opýtal som sa ho, či má priateľku a odpovedal mi so smiechom, že nie. Neviem, čo mal znamenať ten smiech. Asi akoby chcel povedať: „Samozrejme, že nemám priateľku, som preda gay, nie?“ No v zápätí položil tú istú otázku mne a odpovedal som mu to isté, čo on. Atmosféra začínala byť čoraz hustejšia a Janko mi podsúval rôzne lichôtky, jako napríklad, že mám dobré vlasy, kto mi robil melír, že mám peknú náušnicu, či je to striebro a také kecy, ktoré určite každý pozná 

Bol som už takmer v rozpakoch, ale bolo to príjemné. Uvedomil som si, že na tej posteli už nesedíme, ale ležíme na boku podopretí lakťami smerom k sebe. Keď mi Janko pochválil prsteň na mej ruke, že sa mu veľmi páči a opýtal sa, či si ho môže pozrieť, chcel som si ho dať dole z prsta a podať mu ho, nech si ho obzrie.. No on ma chytil za ruku a jemne mi ju zvieral vo svojej dlani a obzeral si ten môj prsteň. Mal som pocit, že mu šlo skôr o ten dotyk, ako o prsteň a navyše sa mi zdalo, že si ten prsteň obzerá nejako príliž dlho. Potom sa mi Janko zadíval do očí a povedal: „ Si veľmi zlatý..“ a takmer v tom istom momente ma pobozkal na líce. Musím priznať, že bol dosť odvážny, ja by som sa k tomu ako prvý asi neodhodlal. „No, nie som tu sám, kto je zlatý“ povedal som a hneď som mu ten sladký bozk vrátil. V tej chvíli už bolo všetko jasné. Začali sme sa pomaly bozkávať a hladiť. Jankove horúce pery boli veľmi nežné a chuť v jeho ústach bola tak krásne sladká, že by som sa s ním vydržal bozkávať snáď donekonečna. Mal som pocit, že som sa zamiloval a chcel som, aby tieto chvíle nikdy neskončili. V tom niekto zaklopal na dvere. Najprv Janko nereagoval a venoval sa mi, akoby sa nič nedialo, ale keď sa klopanie ozvalo znova, z nevľúdnym výrazom v tvári sa pobral k dverám. Počul som nejaký ženský hlas, v tom sa Janko vrátil, vzal zo stola akési kľúče a dal ich tej žene, ktorú som ja nevidel, iba počul jej hlas, ktorý mu poďakoval a ospravedlnil sa za vyrušenie. Janko zatvoril dvere a vrátil sa ku mne do izby. Napadlo ma, že ak sa teraz na mňa Janko „nalepí“, odlepíme sa od seba až niekedy zajtra a uvedomil som si, že o poschodie vyššie mám na izbe mobil a kapsičku a nedalo mi to pokoj. Povedal som Jankovi, že hore na izbe mám mobil a že čakám dôležitú sms, tak že ak chce, môžme sa presunúť ku mne do izby. „OK, aspoň nás tam nebude nikto rušiť,“ odpovedal Janko a tak sme vybehli už bez pohárov a fľaše s fernetom na druhé poschodie ku mne do izby. Keď sme tam vošli, rozsvietil som, ale Janko, ktorý vošiel po mne hneď zhasol a vrhol sa na mňa. Opať sme sa začali bozkávať a zvalili sme sa na postel. Ležal som na chrbte a Janko na mne, bolo to krásne. Naše jazyky si v bozkávaní rozumeli akoby sme sa už bozkávali niekoľkokrát a boli zohratí. Keď ma Janko bozkával na krk a na ucho, takmer som kričal od rozkoše. Na uchu mám totiž jednu z najväčších erotogénnych zón. Janko videl, že sa mi to páči a neprestával. Musel som ho zastaviť, lebo som mal pocit, že z toľkej slasti vybuchnem a vyletím niekam do vesmíru. Jankove ruky zablúdili do môjho rozkroku pod tesné džíny. Cítil som Jankovu dlaň na svojich plných vajíčkach, tiež to bol krásny pocit, no v tom momente sa niečo vo mne zlomilo. Akoby to bol blesk z jasného neba. Do očí mi vyhŕkli slzy a zmeravel som. Nebol som schopný žiadneho pohybu, ani bozkov. V hlave mi behom jednej sekundy preletel celý kŕdeľ myšlienok: „Čo to vlastne robím?!! Veď toto nieje to, čo hľadám!! Ráno to skončí a opäť budem sám. Hnusí sa mi takýto nezáväzný sex. Chcem osobu, ktorá by mi bola oporou, nie šukací stroj na pár hodín. Nechcem už viac zažiť ten neopísateľný pocit prázdnoty a samoty na druhý deň po nezáväznom sexe. Je mi takmer na zvracanie.“ Honilo sa mi toho hlavou ešte viac a moje oči boli plné sĺz. Janko si všimol, že som zrazu ako drevený, pozrel sa na mňa a opýtal sa, či je všetko OK, keď zbadal slzy v mojich očiach. „Ty si to ešte nikdy nerobil?“ opýtal sa ma. „Neboj sa, bude to fajn. Nečakaný a náhodný sex je ten najlepší, uvidíš.“ Povedal a znovu ma začal bozkávať bez toho, aby čakal na moju odpoveď. No v tej chvíli mi to už vôbec nebolo príjemné a jemne, no rázne som ho od seba odstrčil a povedal som mu, čo sa práve deje v mojom vnútri, že v skutočnosti mi nejde o sex, aj keď som nadržaný. Že hľadám viac, než len sex na jednu noc. V kútiku duše som dúfal, že ma pochopí a že mi povie niečo akože on hľadá to isté čo ja a nejde mu len o sex. No opak bol pravdou. Iba vstal z postele a povedal „Tak čo, smola, budem si to musieť spraviť sám, keď ty zo seba robíš fajnovku. Škoda, mohli sme si užiť.“ Na to rýchlo odišiel a zabuchol za sebou dvere. Bolo mi jasné, že sa naštval a že mu šlo len o jedno - vyspať sa so mnou a nič viac. Znovu som počul na chodbe vzďaľujúce sa kroky. Bolo to v túto noc už druhý krát a ja som zostal v posteli ležať sám a rozplakal sa ako malé dieťa. Pripadal som si jako nejaká kurva, ktorá mala v posteli za noc dvoch chlapov a pritom to sama neznáša. Nenávidel som celý svet a bol som naštvaný sám na seba. Mal som chuť zaspať a už sa nikdy neprebudiť do tohto hnusného sveta, kde neexistuje láska a úprimnosť. Cítil som sa úplne stratený a opustený. Nebol tu nikto, kto by ma mal naozaj rád a záležalo mu na mne. Nikto, kto by ma dokázal pochopiť, objať, byť pri mne v ťažkých chvíľach.. Veľmi to bolelo, že som na všetko sám. Tak veľmi túžim ľúbiť a byť ľúbený. V týchto srdcervúcich myšlienkach som ani neviem ako zaspal a zobudil som sa, keď už bol biely deň. Mal som na sebe džíny, aj tričko, ba aj tenisky na nohách. Cítil som sa stále hrozne. Pozrel som sa na hodinky, bolo jedenásť preč. Vbehol som do kúpelne, vodou si trochu upravil vlasy, no s kruhmi po očami som toho veľa urobiť nemohol, tak som si nasadil slnečné okuliare, vzal som mobil a čo najrýchlejšie vypadol. Na recepcii som vrátil kľúč a odišiel som preč. Už som chcel byť doma, dať si sprchu a na všetko z dnešnej noci zabudnúť. Stále tu nebol nikto, kto by ma mal naozaj rád.. :‘-(

Rád obdržím Vaše názory na adrese adrio@zoznam.sk